Janka

---

„Kde sme urobili chybu?“ Otázka, ktorú si moji rodičia pokladali už od momentu, keď som nastúpila do škôlky. Už v tom období sa objavili moje prvé ťažkosti. Ako dieťa do 3 rokov som vraj bola ako med. Pri nástupe do kolektívu som sa však začala potýkať so silným stresom a úzkosťami, stále som plakala. Občas som v sebe mala toľko tlaku, že som nevedela, ako zareagovať, a reagovala som skratkovito.

Jeden ročník som namiesto škôlky strávila u babky. Tam som mala svoj pokoj, čo mi vyhovovalo. Po nástupe na základnú školu som však začala dostávať rôzne nálepky – hyperaktívna, nepozorná či nevychovaná. Už vtedy mi okolie naznačovalo, že som „iná“. Nerozumela som systému, v ktorom ostatní fungovali. Nechápala som, prečo by som nemohla naplno vyjadrovať to, čo cítim. Všetko som prežívala veľmi intenzívne a potrebovala som to zo seba dostať von. Keďže som nevedela, ako s touto nahromadenou energiou narábať, často to vyústilo do nevhodného správania. Počas môjho života ma odjakživa sprevádzali zvláštne sny a okolo seba som si vytvorila bublinu, do ktorej som púšťala ľudí len veľmi ťažko. Potrebovala som svoj vlastný priestor, aby som sa cítila sama sebou.

Skutočne náročné to však začalo byť na strednej škole a v prvých zamestnaniach. Všimla som si, že moje fungovanie a premýšľanie sa odlišujú. Z každého zamestnania som sa postupne potichu vyparila. Nevedela som nájsť svoje miesto a nevedela som, kto vlastne som. Stále som si opakovala v hlave, že keď niečo zvládajú ostatní, musím aj ja. V tomto období som sa snažila nájsť únik pred náročnými stavmi a vnútorným pretlakom. Zvolila som si však nesprávne spôsoby, ako „vypnúť“ svoju myseľ, čo moje psychické zdravie ešte viac zhoršilo a viedlo k nebezpečným krízovým stavom. To bol moment, kedy si moji blízki uvedomili, že potrebujem odbornú pomoc – o ktorú som sama vtedy nevedela požiadať. Nakoniec som dostala nálepku ako závislá.

Dostala som možnosť ísť na liečenie. Mala som 18. Chcela som zmenu, tak som tú možnosť využila. Tam prišli moje prvé uvedomenia sama nad sebou a veľmi mi to pomohlo zastaviť ten najhorší scenár, do ktorého som smerovala. Aj po liečbe však prišla opäť studená sprchu – zostala som so svojou vlastnou hlavou a problémami, ktoré stále nemali meno. Trvalo to dlhšie a vystriedala som niekoľko odborníkov, kým som našla psychiatričku a psychológa, pri ktorých som cítila reálne pochopenie. Po nástupe na plný úväzok som zostala totálne vyhoretá a bez nádeje do života. Nad všetkým a každým som nonstop premýšľala. Keďže moje stavy boli miestami naozaj nebezpečné, prišlo uvedomenie, že to musím riešiť.

Niekto jednoducho berie lieky na tlak a niekto na nervy. Moja psychiatrička mi predpísala nastavenú liečbu, ktorá mi určite zachránila život. Jej ľudskosť a snaha pomôcť mi ma motivovala so sebou niečo robiť. Stacionár bol pre mňa kľúčový. Človek sa každý deň vráti domov a ráno ide znova – všetko, čo sa naučí, môže hneď skúšať v reálnom živote. Naučila som sa tam pozorovať samú seba a počúvať svoje skutočné potreby. Pochopila som, že pomoc zvnútra aj zvonka je dostupná, ale je na mne, aby som tie príležitosti využila.

Môj život, s pomocou ktorá sa mi dostala, je dnes oveľa lepší. Stále zažívam pády, neúspechy a beznádeje, ale je to proces, ktorý je čoraz jednoduchší pre prácu na sebe, vytrvalosti a sebapochopení.

Odborný garant príbehu: MUDr. Kamila Dobošová, psychiater