Marek
Každý z nás potrebuje vo svete nájsť svoje miesto a pocit bezpečia, no cesta k nim býva pre niekoho náročnejšia. Marekov príbeh ukazuje, ako sa nenápadná odlišnosť, uzatváranie sa do seba a duševné ochorenie môžu prejaviť u človeka, ktorý sa len snažil zapadnúť do bežného života. Zároveň je však dôkazom, že s otvoreným prístupom odborníkov, správne nastavenou liečbou a podporou blízkych je možné prekonať aj ťažké straty a vytvoriť si stabilnú, plnohodnotnú budúcnosť.
Som obyčajný chalan zo sídliska. Vyrastal som s mamou, otcom a mladšou sestrou. Naša rodina nebola žiadna „výkladná skriňa“, ale ani nič dramatické. Doma sa riešili normálne veci – škola, peniaze, kto čo spraví. Sestra bola vždy šikovnejšia. Mne to šlo pomalšie. Keď som bol menší, veľa času som trávil so starými rodičmi. To si pamätám rád. Nebolo to o veľkých emóciách, skôr o tom, že tam bol pokoj. Také obyčajné veci, jedlo, televízor, rozhovory, záhrada, pocit, že niekam patrím. Najmä starú mamu som mal rád. V detstve som sa pri nej cítil v poriadku.
S kamarátmi to u mňa nikdy nebolo bohviečo. Nemal som partiu vonku. Mal som skôr jedného-dvoch spolužiakov, na ktorých som sa naviazal, a s nimi som vedel fungovať. statní boli mimo môj okruh. Vždy som videl chalanov, ktorí boli stredobodom pozornosti – vtipní, hluční, všetci ich poznali. Občas som im aj závidel, no potom ma to prešlo. Mal som svoje predstavy a fantázie, vedel som si vystačiť aj sám a časom mi to už ani neprišlo divné.
Na škole sa mi nedarilo tak ako sestre. Rodičia odo mňa čakali viac a ja som to cítil. Na strednej to bolo celé ťažké. Nielen učivo, aj ľudia. Aj s kamarátmi to u mňa nikdy nebolo bohviečo. Vraveli, že som čudák. Oni riešili dievčatá, hry, zabávanie sa – stále dookola. Mňa to vtedy až tak nezaujímalo. Dievčatá sa mi páčili, to hej, ale nebol som iniciatívny. Nevedel som, ako na to, a keď sa niečo dalo pokaziť, radšej som to ani nezačínal.
Mama ma roky chránila. Aj pred spolužiakmi, aj pred učiteľmi. Ospravedlňovala ma, vybavovala veci. Otec z toho nebol nadšený a často sa kvôli tomu hádali. Ja som medzi nimi sedel a bol radšej ticho. Nevedel som, čo povedať.
Potom prišla choroba. Dodnes tomu celkom nerozumiem. Neviem, prečo sa to stalo práve mne a čo presne sa vtedy so mnou dialo. Všetci sa ma pýtali na drogy, hoci som žiadne nebral. Mali pocit, že to musí byť tým – akoby to bolo pre okolie jednoduchšie vysvetlenie. Lenže nebolo.
Prvé mesiace boli zvláštne aj tým, že som nechápal, prečo sa mám liečiť, keď mi niektoré problémy po čase akoby zmizli alebo sa stíšili. Lekár sa pýtal na veci, ktoré mi prišli normálne. Napríklad, že nemám kamarátov alebo koníčky. Mne prišlo normálne, že mi stačí byť doma a fungovať len s pár ľuďmi.
Nerozumel som, prečo bola zrazu z toho téma. Lieky som sa snažil brať poctivo, aj keď som presne nevedel načo. Bol som tak nastavený – keď niekto povie, že takto to má byť, snažím sa neodporovať. Na začiatku mi však lieky nerobili dobre. Pribral som a bol som neustále unavený, spal som veľa cez deň aj v noci. Otec veľmi chcel, aby som sa vrátil do školy a spravil maturitu. Úprimne, vtedy som ani ja neveril, že sa mi to podarí, a on už vôbec nie.
Potom prišiel rok, keď som prišiel o starú mamu aj o otca. Starú mamu som mal veľmi rád kvôli spomienkam na detstvo a ten pokoj. Otec zomrel náhle, ani som sa s ním nestihol poriadne rozlúčiť. Paradoxné bolo, že som pri tom skoro nič necítil. Nie že by mi to bolo jedno, len to vo mne nešlo von. Skôr som to videl na ostatných – ako to prežívali mama a sestra. U mňa to bolo… prázdne. Neskôr mi došlo, že v rámci choroby je to bežný prejav – tlmenejšie prežívanie emócií, ale vtedy to tak proste bolo.
Môj psychiater ma naozaj počúval a myslím, že to mi pomohlo najviac. Pýtal sa ma aj na to, čo mi vadí na liekoch a čo mi počas dňa berie energiu. Nešlo len o to, aby som tie lieky bral, ale aby som vedel aj reálne fungovať. Teraz sa už mám celkom dobre. Školu som dokončil, mal som aj nejaké brigády. Chcel by som stabilnú, pravidelnú prácu. Nechcem veľké reči, skôr normálny život. Našiel som si aj dievča – alebo vlastne ona si našla mňa. Nejako to prišlo a funguje to. Je to pre mňa veľmi dôležité. Nie preto, že by som bol veľký romantik, ale lebo je to pre mňa dôkaz, že plnohodnotný život sa dá žiť aj po takomto náročnom období. Neviem, či sa to dá úplne vysvetliť. Ale dnes už viem, že ak mám byť v pohode, potrebujem jednoduché veci: denný režim, niekoho, kto ma berie takého, aký som, a správne nastavenú liečbu, s ktorou sa dá dobre žiť. To mi stačí.
Odborný garant príbehu: Mgr. MUDr. Jozef Dragašek, PhD., MHA., psychiater
Upozornenie: Všetky odborné články na tomto webe napísali reálni lekári a odborníci. Príbehy a skúsenosti pochádzajú od skutočných pacientov, no z dôvodu zachovania ich anonymity boli všetky mená zmenené. Použité obrázky a videá sú výlučne ilustračné, nezobrazujú reálnych pacientov a boli vytvorené pomocou umelej inteligencie (AI).