Miška
Život so schizoafektívnou poruchou pripomína neustálu jazdu na horskej dráhe bez bezpečnostného pásu, kde sa eufória strieda s prázdnotou a paranojou. Miškin príbeh otvorene opisuje dôsledky svojvoľného vysadenia liekov, akútnu psychotickú depresiu a náročnú cestu späť k realite. Zároveň ukazuje, že vhodne nastavená psychiatrická liečba v kombinácii s terapiou, denným stacionárom a životnou rutinou neznamená stratu osobnosti, ale návrat k sebe samej. Je to silné posolstvo o tom, že prijať odbornú pomoc nie je slabosť, ale výhra a kľúč k trvalej psychickej stabilite.
Dlhé roky som mala pocit, že žijem na horskej dráhe bez bezpečnostného pásu. Diagnóza schizoafektívnej poruchy zmiešaného typu bola len pomenovaním pre to, čo som už roky cítila: chaos v hlave, nekontrolovateľné emócie, návaly eufórie, ktoré rýchlo vystriedala prázdnota, a myšlienky, ktoré neboli vždy moje. Pred piatimi rokmi som začala liečbu. Absolvovala som niekoľko hospitalizácií a snažili sa mi pomôcť rôznymi liekmi. Jedného dňa som si však povedala, že mi nepomáhajú a že správne lieky pre mňa neexistujú. Prestala som ich brať. Spočiatku som cítila zvláštnu silu a ilúziu kontroly.
Realita však bola iná. Kolotoč sa rozbehol rýchlo a nekontrolovane. Prežívala som dni plné paranoje, úzkosti, výkyvov nálad a strachu. Bola to jazda do prázdna, ktorá skončila tvrdým pádom. Potom prišla hospitalizácia. Šesť náročných týždňov. Ocitla som sa v ťažkej psychotickej depresii, kde bola moja realita taká skreslená, že moje predstavy a sny sa stali skutočnosťou a moje okolie som vnímala ako nepriateľov. Bolo to obdobie plné strachu, kedy sa mi vyplavili staré traumy a spomienky, s ktorými som si vôbec nevedela dať rady. Po piatich týždňoch mi však začala zaberať vhodne zvolená liečba a ja som sa po dlhom čase začala preberať z tejto náročnej epizódy.
Zostavený liečebný plán som spočiatku prijímala s miernou nedôverou, no niečo sa začalo meniť. Aj keď som to vtedy sama nepociťovala, všimlo si to moje okolie. Nie zo dňa na deň, ale pomaly – ako keď sa po dlhej búrke začne vyjasňovať. Po týždňoch užívania správnych liekov som si uvedomila, že sa začínam prebúdzať. Nie otupená, nie „mimo“, ale jednoducho… v pokoji. Začala som znovu cítiť, emócie boli zrozumiteľné a zvládnuteľné. Opäť som vedela, kedy som šťastná a kedy smutná, bez toho, aby ma to prevalcovalo. Neprestala som byť sama sebou, ale konečne som sa k sebe vrátila.
Popri liečbe som zistila, že psychoterapia, pohyb, pevná denná rutina a kvalitný spánok sú kľúčom k udržaniu dobrého stavu. Absolvovala som aj psychiatrický stacionár, kde ma doliečovali a pomáhali mi upevniť stabilitu. Psychická stabilita je pre mňa výhra a som rada, že som jej dala šancu aj s pomocou liečby. Naučila som sa, že zotavenie z ťažkej epizódy trvá niekoľko mesiacov, ale sľubujem, že keď zdoláš tento kopec, uvidíš najjasnejšiu oblohu.
Dnes viem, že vysadenie liekov na vlastnú päsť nie je cesta a nikomu by som to neodporučila. Dosiahnuť psychickú stabilitu s pomocou liekov nie je slabosť – je to výhra. Pre mňa sa začala vďaka rozhodnutiu znova si dať šancu. Som vďačná za odbornú pomoc a liečbu, vďaka ktorej môžem napísať tento príbeh so šťastným koncom.
Odborný garant príbehu: MUDr. Oľga Jamborová, psychiater
Upozornenie: Všetky odborné články na tomto webe napísali reálni lekári a odborníci. Príbehy a skúsenosti pochádzajú od skutočných pacientov, no z dôvodu zachovania ich anonymity boli všetky mená zmenené. Použité obrázky a videá sú výlučne ilustračné, nezobrazujú reálnych pacientov a boli vytvorené pomocou umelej inteligencie (AI).