Tomáš

---

Každý, kto mal ťažké detstvo rozumie, aké to je zdrhnúť z domu a vracať sa naspäť neskoro večer. Takisto každý chápe, aké je to mať ťažkú pubertu a z toho istého domu byť znova a znova vyhodený na ulici – presne na tej istej, kam človek utekal v detstve.

Temné myšlienky na koniec boli však niečo, čomu som nerozumel. Dodnes netuším, odkiaľ sa vo mne zrodili, no prišli veľmi skoro – niekedy okolo deviateho roku. Zdalo sa mi, akoby som ich zdedil. Žiť v nestabilnom prostredí ma inšpirovalo ustavične fantazírovať.

Ventilom od toho všetkého bola pre mňa kresba a maľba, neskôr vzťahy. Lenže umenie nemá pevné pravidlá a moje vzťahy sa striedali rovnako ako papier, na ktorý som kreslil. Snažil som sa veci uchopiť a dať im smer, no celé ma to pomaly ničilo a prestávalo mi to dávať zmysel.

Moje mentálne zdravie sa čoraz viac zhoršovalo. Hľadal som únik v sebapoškodzovaní a myšlienky na to, že to všetko ukončím, boli čoraz silnejšie. Úplne som strácal zmysel existencie a o svojich bezútešných stavoch som hovoril aj blízkym. Nemal som žiadne predstavy o budúcnosti, utápal som sa v alkohole a vstať z postele bola najťažšia úloha dňa.

Bol február, keď som volal do stacionára. Bolo to tesne po obrovskej kríze, kedy som bol na úplnom dne a na pokraji svojich síl. Dodnes presne neviem, čo ma v tej chvíli primälo vyhľadať pomoc. Jednoducho som si dohodol termín, dostal predpísanú liečbu a po víkende som už sedel v ambulancii medzi ostatnými pacientami.

Depresívno-úzkostlivá porucha. Chvíľu mi trvalo to vysloviť bez zakoktania. Sedel som v kruhu asi pätnástich ľudí, ktorí rozprávali o svojom dni. Rôzni ľudia, každý s vlastným príbehom. Keď som počúval, čo zažívajú, cítil som sa až trápne, že ja riešim „hlúposti“. Pani psychologička však povedala, že sa nemáme porovnávať a hodnotiť. Začal som teda poctivo dodržiavať program – cvičenia, terapie, ergoterapiu, muzikoterapiu a arteterapiu, ktorá ma bavila najviac. Večer som behával, vypol sociálne siete a vo vlaku cestou do stacionára som čítal knihy. A hlavne – začal som brať lieky a úplne som odstrihol alkohol a drogy.

Zo začiatku som bol skeptický a pochyboval som, či mi stacionár pomôže. No keď zo svojho života odstránite staré zlozvyky a začnete robiť veci, ktoré vám pomáhajú, čas ukáže ich zmysel. Postupne som sa začal cítiť lepšie a plánovať si dni – čo bol prvý znak toho, že opäť počítam s budúcnosťou. Opäť som si zamiloval kresbu a knihy. Ale najdôležitejšie bolo, že som sa mal kam vrátiť. Denné rozprávanie o pocitoch mi ukázalo, aké je dôležité nedusiť to v sebe. Mať bezpečné miesto s odborníkmi a ľuďmi, ktorí prežívajú niečo podobné, mi dokázalo, že pomoc naozaj existuje. Po dvoch mesiacoch som si vybudoval kamarátsky vzťah s ostatnými pacientami. Začal som mať rád svoju samotu a opustil som osamelosť. Začal som mať znova rád svoje koníčky a konečne ma prestali prenasledovať myšlienky na koniec. Zo svojho života som odstrihol ľudí s ktorými som sa necítil dobre a dávam si pozor na to, čomu venujem pozornosť.

Po ukončení pobytu v stacionári som sa vrátil do školy a odišiel na Erasmus do Poľska. Začiatky boli divoké a musel som si prejsť netradičnými podmienkami bývania, no cítil som sa slobodne a šťastne. Budoval som si domov najmä v sebe. Postupne som pomohol premeniť opustený priestor na miesto, kde sa začali stretávať rôzni ľudia – vybudoval som komunitný priestor, kde sa človek môže schovať, keď je preňho svet naokolo príliš ťažký.

Cítim, že to čo robím má zmysel. Zďaleka nie som na konci svojej cesty, skôr na začiatku. Stacionár mi dal stabilitu, ktorá mi v živote chýbala. Naučil ma spomaliť, netlačiť na seba a vážiť si sám seba. Spoznal som tam úžasných ľudí, pochopenie a hlavne si začal vážiť samého seba a zamiloval som si svoju samotu. Ostatným by som odkázal, že nie je hanba vyhľadať pomoc, nie je hanba byť sám a ani nie je hanba užívať antidepresíva. Pomoc existuje a je treba ju vyhľadať vždy, keď je toho na nás vážne veľa. Stacionár je úžasný štart, ktorý zo začiatku možno nevyzerá príťažlivo, ale z dlhodobého hľadiska je to tá najlepšia voľba.

Odborný garant príbehu: MUDr. Veronika Petrušová, psychiater