Čo sa vieme naučiť od detí v komunikácii a prežívaní

Deti niekedy povedia v jednej vete to, k čomu sa dospelý človek dopracováva celé dni. Nepremýšľajú, či je ich emócia primeraná, či niekoho nezaťažia alebo či by ju „už mali zvládať.“ Keď sú smutné, plačú. Keď sa nahnevajú, často to dajú najavo. Keď niečo potrebujú, jednoducho povedia: „Pomôž mi.“ A keď sa potešia, dokážu sa radovať naplno.

V praxi vidím, že práve toto je jedna z vecí, ktoré sa počas života postupne učíme regulovať, filtrovať a niekedy až príliš kontrolovať. Spoločnosť, výchova aj vlastné skúsenosti nás učia, že nie všetko, čo cítime, je vhodné ukázať. A tak sa zo „som smutný“ –  môže stať „nič mi nie je,“ z „bojím sa“ sa stane „to zvládnem“ a z „potrebujem pomoc,“ radšej „poradím si sám.“

Deti emócie nehodnotia, dospelí ich často filtrujú

Deti prirodzene prežívajú emócie ako súčasť seba. Smútok neznamená, že sú slabé, hnev neznamená, že sú zlé a strach nie je zlyhanie. Emócia jednoducho prichádza a dieťa ju potrebuje nejako vyjadriť a spracovať.

To neznamená, že sa od detí máme naučiť kričať, búchať dverami alebo bez ohľadu na druhých vyjadrovať všetko, čo cítime. Práve tu je dôležitý rozdiel medzi detskou otvorenosťou a dospelou emočnou zrelosťou. Dospelosť neznamená nemať emócie. Znamená vedieť ich rozpoznať, pomenovať a zároveň niesť zodpovednosť za to, ako s nimi naložíme.

V praxi sa mi ukazuje, že veľa dospelých má veľmi dobre zvládnuté „fungovanie,“ ale oveľa ťažšie sa im odpovedá na otázku: „Ako sa vlastne máš?“ Vedia zvládnuť povinnosti, postarať sa o druhých, podať výkon. Oveľa náročnejšie je povedať: „Som unavený,“ „toto ma zranilo“ alebo „teraz potrebujem chvíľu pre seba.“

„Chcem,“ „nechcem,“ „potrebujem“

Ďalšou vecou, ktorú sa môžeme od detí učiť, je kontakt s vlastnými potrebami. Dieťa pomerne prirodzene povie: „Nechcem,“ „chcem,“ „bojím sa“ alebo „pomôž mi.“ Dospelý človek často svoju potrebu najskôr preveruje cez potreby všetkých ostatných.

„Nemôžem odmietnuť, aby sa neurazil.“
„Nemala by som byť unavená, veď ostatní to tiež zvládajú.“
„Nemôžem povedať, že potrebujem pomoc.“

Čím dlhšie svoje potreby prehliadame, tým ľahšie strácame kontakt sami so sebou. Niekedy sa potom ozvú až cez podráždenosť, vyčerpanie, úzkosť alebo telesné ťažkosti.

Aj detské „nie“ nás pritom môže niečo naučiť. Dieťa môže odmietnuť objatie, povedať, že už nechce pokračovať v hre, alebo si vypýtať chvíľu pokoja. Samozrejme, nie každé detské „nie“ môžeme jednoducho akceptovať – deti potrebujú hranice a bezpečné vedenie. Môžeme však ich hranice počúvať a učiť ich, že odmietnutie či potreba pauzy sú legitímne spôsoby komunikácie.

Keď dieťa počúva „neplač“

Veľký vplyv na to, ako budeme neskôr so svojimi emóciami zaobchádzať, má spôsob, akým na ne reaguje naše okolie. Ak dieťa opakovane počúva „neplač,“ „nič ti nie je,“ „nepreháňaj“ alebo „veď o nič nejde,“ môže si postupne osvojiť predstavu, že jeho prežívanie nie je dôležité alebo, že niektoré emócie sú neprijateľné.

Pritom dospelému môže pripadať detský problém malý, ale malosť problému neurčuje veľkosť emócie. Stratená hračka, konflikt s kamarátom či neúspech v škole môžu byť pre dieťa v danom momente skutočne veľkou vecou. Nemusíme s jeho pohľadom súhlasiť, aby sme uznali jeho prežívanie.

Namiesto „veď o nič nejde“ môžeme povedať: „Vidím, že ťa to naozaj veľmi mrzí.“ Tým dieťa neučíme, že každá emócia musí určovať jeho správanie. Učíme ho, že emócii môže rozumieť a že o nej môže hovoriť.

Čo ak by sme boli v komunikácii trochu viac ako deti?

Možno by sme boli niekedy úprimnejší, zvedavejší a menej obranní. Deti sa často pýtajú „prečo?“ nie preto, aby druhého nachytali, ale preto, že chcú porozumieť. Aj v dospelých vzťahoch môže zvedavosť nahradiť mnohé rýchle domnienky.

Namiesto „ty ma vôbec nepočúvaš“ môžeme skúsiť: „Čo si z toho, čo hovorím, počul?“ Namiesto „tebe je to jedno“ sa môžeme opýtať: „Ako to vlastne vnímaš ty?“ Zvedavosť vytvára priestor pre kontakt tam, kde by obviňovanie vytvorilo obranu.

A možno práve v tom spočíva jedno z najväčších posolstiev, ktoré nám deti prinášajú. Nemusíme stratiť svoju dospelosť, aby sme si zachovali prirodzenosť. Môžeme byť zrelí a zároveň povedať, že nás niečo bolí. Môžeme mať hranice a zároveň byť láskaví. Môžeme cítiť strach a napriek tomu požiadať o pomoc.

Deti nám pripomínajú, že emócie nie sú slabosť ani prekážka fungovania. Sú spôsobom, ktorým sa dozvedáme niečo o sebe, o svojich potrebách a o tom, čo sa deje v našich vzťahoch. A ak ich začneme počúvať namiesto toho, aby sme ich automaticky umlčiavali, možno zistíme, že niektoré veci, ktoré sme sa v dospelosti naučili „zvládať,“ by sme sa potrebovali znovu naučiť prežívať a pomenovať.

Možno teda nejde o to byť viac ako deti. Ide o to nezabudnúť, čo sme ako deti prirodzene vedeli – že môžeme povedať, čo cítime, môžeme povedať, čo potrebujeme, môžeme sa opýtať a môžeme požiadať o blízkosť či pomoc.

Pripravila: Mgr. Barbora Brzáková Krelová, odborníčka z ksebe.sk