Veď vlastne nemám dôvod sa tak cítiť…

Túto vetu počúvam v praxi pomerne často. Človek môže byť dlhodobo vyčerpaný, úzkostný, smutný alebo prežívať niečo, s čím si nevie rady a napriek tomu má pocit, že jeho problém nie je „dosť veľký,“ aby o ňom hovoril. Veď iní to majú horšie. Veď by to mal zvládnuť. Veď navonok predsa funguje.

Práve tu sa často stretávame s hanbou. Nie vždy vyzerá ako otvorené priznanie „hanbím sa.“ Niekedy sa prejaví skôr mlčaním, humorom, podráždenosťou, perfekcionizmom, nadmerným výkonom alebo snahou pôsobiť, že je všetko v poriadku. Človek sa totiž nemusí hanbiť iba za to, čo robí. Môže sa hanbiť aj za to, čo cíti.

Kde sa hanba berie?

Vzťah k vlastným emóciám sa vytvára veľmi skoro. Ak dieťa opakovane počúva „neplač,“ „nepreháňaj,“ „nič ti nie je“ alebo „musíš byť silný,“ môže si postupne osvojiť predstavu, že niektoré jeho prežívanie nie je vítané. Neznamená to, že rodičia chcú dieťaťu ublížiť. Často sami vyrastali v prostredí, kde sa emócie veľmi neukazovali a problémy sa jednoducho „museli zvládnuť.“

V dospelosti sa potom môže objaviť vnútorné presvedčenie: „Nemal by som to tak prežívať.“ A keď človek verí, že jeho emócia je nesprávna, oveľa ťažšie o nej začne hovoriť.

V praxi sa stretávam s vetami ako „nechcem byť na príťaž,“ „iní majú oveľa väčšie problémy,“ „mal/a by som to zvládnuť sám/sama“ alebo „nechcem vyzerať slabo.“ Za týmito vetami často nie je nedostatok potreby pomoci, ale práve naopak – veľká potreba byť prijatý aj v situácii, keď sa človeku nedarí byť „silným.“

Keď sa hanba postaví medzi človeka a pomoc

Hanba môže byť veľmi silnou prekážkou pri vyhľadaní odbornej pomoci. Človek môže dlhodobo cítiť, že niečo nie je v poriadku a napriek tomu sa neobjedná k psychológovi. Nie preto, že by pomoc nepotreboval, ale preto, že samotné priznanie „nezvládam to“ môže byť pre neho bolestivé.

Niekedy sa dokonca snaží svoje ťažkosti pred sebou zmenšovať. „Som len unavený.“ „Mám teraz veľa práce.“ „Prejde to.“ „Veď sa vlastne nemám na čo sťažovať.“ Tým však problém nezmizne. Ak človek dlhodobo potláča svoje prežívanie, môže sa začať premietať do vzťahov, pracovného fungovania, spánku, tela alebo celkovej životnej energie.

Aj preto je dôležité uvedomiť si, že na svoje ťažkosti nepotrebujeme mať „dostatočne vážny dôvod“. Ak nás niečo trápi a ovplyvňuje náš život, už to samo osebe môže byť dostatočný dôvod požiadať o pomoc.

Prvým krokom nemusí byť veľké priznanie

Ak sa človek hanbí hovoriť o tom, čo prežíva, nemusí hneď všetko pomenovať dokonale. Môže začať veľmi jednoducho: „Posledný čas mi nie je dobre a neviem presne prečo.“ Alebo: „Je pre mňa ťažké o tom hovoriť, ale potrebujem, aby ma niekto chvíľu počúval.“

Aj toto je dôležité. Už samotné vyslovenie toho, že sa nám niečo deje, môže byť prvým krokom von z izolácie.

Veľkú úlohu však zohráva aj reakcia človeka, ktorému sa zdôveríme. Keď niekto nazbiera odvahu povedať „bojím sa,“ „som vyčerpaný“ alebo „už to nezvládam,“ nepotrebuje v tej chvíli vždy radu. Potrebuje predovšetkým zažiť, že jeho prežívanie unesie aj niekto druhý.

Namiesto „to nič nie je,“ „musíš myslieť pozitívne“ alebo „veď sa máš dobre“ môžeme povedať: „Ďakujem, že mi to hovoríš.“ „Rozumiem, že to pre teba musí byť ťažké.“ „Som rád/rada, že si sa mi zveril/a.“ Takáto reakcia hanbu nezväčšuje, ale vytvára bezpečie.

A práve bezpečie je často to, čo človeku umožní začať hovoriť.

Zraniteľnosť nie je opakom sily

Možno sme sa ako spoločnosť naučili obdivovať ľudí, ktorí všetko zvládajú. Tých, ktorí fungujú, pracujú, starajú sa o druhých a aj v náročných chvíľach povedia „som v pohode.“ Menej často však vidíme, koľko energie môže stáť neustála snaha takto pôsobiť.

Psychická odolnosť pritom neznamená, že nič nepotrebujeme a nič nás nezraňuje. Zahŕňa aj schopnosť všimnúť si, že už toho máme veľa, pomenovať to a dovoliť si prijať pomoc.

Ak by som mala človeku, ktorý sa hanbí za svoje prežívanie, povedať jednu vec, bola by to práve táto: Nemusíte najskôr dokázať, že ste dosť silní na to, aby ste mohli požiadať o pomoc. Požiadať o pomoc je súčasť sily.

A možno by sme mali začať byť opatrnejší aj pri otázke „Čo ti je?“ Niekedy totiž človek nepotrebuje, aby sme mu jeho emóciu vysvetlili, zmenšili alebo opravili. Potrebuje len cítiť, že ju môže bezpečne povedať nahlas.

Pretože hanba rastie v tichu. Keď však svoje prežívanie môžeme vysloviť pred niekým, kto nás nesúdi, postupne stráca svoju moc.

Pripravila: Mgr. Barbora Brzáková Krelová, odborníčka z ksebe.sk